Žije v tejto krajine národ ako zamlčaný podmet ?
Bontón vraví, že ak vravíme o prítomných, nemáme ich označovať zámenom, napr. ona, táto, či podobne, ale konkrétnym menom. Krajina však asi nie je rodu dosť ľudského a tak sa nemôže uraziť, ak ju ktosi, ba i najvyšší štátni činitelia, označí za nejakú „ túto“ , ani nie našu. Možno ju kdesi v srdci Európy aj pichne z toho trochu frigidného oslovenia, že viac lásky nevzbudila, než chladné pomenovanie...
Veď pre niektorých je dokonca iba akýmsi „Felvidékom“, Horným vidiekom. Ktosi vlažný „z tejto krajiny“ to vykričal na plné hrdlo na tamojšom zadunajskom predvolebnom námestí... aspoň si tú nelásku k nej, hoci iba v pomenovaní, všetci tu doma všimli. O čosi menej si však všímajú, že Felvidékom nás nenazývajú iba za Dunajom, ale aj u nás, doma, v televíznom vysielaní pre menšiny. Veď ktože by prekladal naše vysielanie v maďarčine a tak nám ani na um nezíde, že aj u nás doma, na Slovensku nám ťažko na poctivé meno prísť.
Ktovie, možno tá naša „ táto krajina“ i zažiarli, ak začuje, ako dvoria jej južnej susedke ústami najvyšších štátnych predstaviteľov, ktorí tú „svoju“ nazývajú po maďarsky: „drága hazánk“ , „naša drahá vlasť „ a jej obyvateľov volajú „A mi szeretet nemzetünk“ - náš milovaný národ.
Počuli sme vôbec v poslednej dobe označenie miesta, kde bývame, žijeme, ba pokúšame sa aj pracovať, slovom „vlasť“? Sťaby tieto vyššie city, kam patrí láska nie k sebe, svojej rodine, prípadne mestu, ale širšiemu spoločenstvu, domovine, patrili kamsi do archívu, či k diagnóze akéhosi pochybného sentimentu...
Kým poslanci spoza našej južnej hranice hrdo povedia: „Po maďarsky som to povedal, priamo ! “, my vravíme skôr rezignovane, s nezdolnosťou, hodnou pecúcha: „ Na Slovensku je to tak... “ K akej hrdosti inšpiruje takéto konštatovanie?
Neschopnosť prejaviť citový vzťah slovom sa považuje za poruchu komunikácie, schopnosti byť samým sebou, presadiť sa, za ústupčivosť, zakríknutosť. Sem patrí aj nespôsobilosť vyznať niekomu, koho máme veľmi radi, že ho hoci - milujeme. Slovom možno vyjadriť lásku, úctu. I na to nám Pán Boh dal dar reči.
Ono studené, odosobnené pomenovanie „táto krajina“ je zastarané už i vzhľadom na historický fakt, že pred vyše polstoročím bola „slovenská krajina“ oficiálne vyhlásená za „samostatný a neodvislý štát“ - taký, aké boli všetky tej Európy a predsa slovo štát nevynechali zo svojho slovníka navždy.
Možno, aby sme zabudli, stali sme sa federatívnou republikou, ba od roku 1992 takou, v ktorej sa naplnilo tisícročné úsilie o svojbytnosť slovenského národa. Spojenie, ktoré sa už takmer obávajú vysloviť aj tí, ktorých označujú za národniarov, aby ich nenakriatli nebodaj z nacionalizmu. I rovnomenný denník azda pre istotu zanikol.
Za národ nás kedysi nepovažoval napríklad ani taký Lajos Kossúth, keď v minulom storočí, v roku 1848, v Pesti Hírlape napísal : „V Uhorsku majú právo a povinnosť byť národom len Maďari. - Slováci, Rumuni, alebo Srbi sú len ľud a nie národ.“ - Sláva jeho mena zostala dodnes zachovaná napr. aj v pomenovaní maďarskej štátnej rozhlasovej stanice. Za našou južnou hranicou si týmto spôsobom vcelku nenacionalisti a nešovinisti pripomínajú synov svojej „malej drahej vlasti“ . Mená ako Kossúth, Petőfi, Bartók nesú rozhlasové vysielače, z ktorých sa privrávajú svojim Maďarom. Citoslovcia si ponechali na chvíle citu, rozkoše, do pomenovaní si ich prepašovať nedali...
Pri hľadaní názvu pre naše novovzniknuté vysielače akoby sme sa ostýchali pomenovať ich po tých, čo „veľa tvorili a málo trovili“ – krédo štúrovcov. Odovzdali svoju energiu národu, nechže sa zachová ich posolstvo, žije duch slovenský... Veď bez nich by sme dnes azda ani po slovensky už nemohli prevravieť. Nebol by ani náš štát a teda nemali by sme čo prezývať „touto krajinou“...
Naše slovenské rozhlasové a televízne stanice však nesú pre istotu názvy celkom neosobné, ba neosobnostné - Twist, Rockefem, Fan, Joj, Markíza, Forte, Okey, Regina – ktoráže...?
Cudzo znejúce pomenovania, z ktorých sa privrávajú jazykom, o ktorom sa najstarší český profesor, Jozef Švejcar, vyjadril: „Kdyby andělé dovedli mluvit, mluvili by po slovensky.“ Áno, tak, ako Janko Kráľ, Anton Bernolák, Milan Hodža, Svätozár Hurban Vajanský, Samo Chalúpka, Ľudovít Štúr, Andrej Sládkovič a ďalší... hoci podchvíľou sa zdá, že nehaniť ľud náš už ani nie je „in“ , teda v móde.
Napriek všetkému, zdá sa, že v móde zostal tam, kam presídlili naše zánovné múzy, za morom. Tam láska k vlasti, národu, nie je iba muzeálnym popraškom - v prejave ich prezidenta G. W. Buscha nepočuť o žiadnej odosobnenej tamojšej „tejto krajine“, slovo národ je samozrejmou súčasťou jeho slovníka. Ba ani nie ledajaký národ, ale zásadne – „ môj národ “. Jeho „ môj národ “ je ten, ktorý je vďačný iným národom, hoci za sústrasť. V prejave na Európskej pôde okrem iného vraví: „ Vo svete vydanom na milosť a nemilosť teroristom sa nikto nebude môcť cítiť vytrvalo bezpečný - ani môj národ, ani žiadny iný“.
My sme asi tak nanajvýš žiadny, alebo iný, národ nie, ten náš nemá kto poláskať
z najvyšších miest, zdvihnúť z ulice... Nanajvýš tak na dvíhanie moci by sa ešte našli dobrovoľníci - ale národ je pre dvíhačov moci asi iba skrehnutou sirotou, ktorú nik nepritúli.
Tam kdesi v Cleewlende stojí na rozdiel od našich končín po celé desaťročia socha jedného zo zakladateľov Československého štátu, generálmajora Milana Rastislava Štefánika, nositeľa ceny Francúzskej akadémie vied, ministra vojny. /Mimochodom, časom sme toto ministerstvo premenovali na ministerstvo obrany, dospejeme raz v mene všeľudskosti aj k ministerstvu mieru ? Medziobdobím bude ministerstvo preventívneho útoku ...? /
Štefánik vravieval: „Moja energia vzrastá tým činom, ako sa vyskytujú prekážky. Ja sa prebijem, lebo sa prebiť chcem ! “ - Konečne sa nám po rokoch zabudnutia prebil opäť do povedomia. Pomenovali sme po ňom ulice, námestia. Ktosi iniciatívny pomenoval po ňom vodku, iste v dobrej vôli. Ak by však mal Štefánik licenciu na svoje meno, ktovie, či by sa chcel „prebiť“ na vinetku alkoholického nápoja. Nezaslúžil si zakladateľ štátu niečo viac, akýsi vlasteneckejší počin?
Kým na chlad, egoizmus hynieme, obeta, úctivosť, srdce na rozdávanie, by mali patriť do arzenálu tých, ktorým sme zverili starosť o veci spoločné. Egoisti nikdy nepohli kolesom dejín, pohli tak nanajvýš sebou k najbližšej skyve chleba.
Pomaly a isto sa nám znaky štátnosti strácajú z verejnoprávnych médií, súčasťou zábavy sa stáva výsmech zo všetkého, čo je naše, slovenské. Básne štúrovcov počujeme recitovať už iba v sparodovanej podobe, chvíľky poézie nahrádzajú reality show... Kým my súťažíme v speve piesní v iných jazykoch, tam za Dunajom je maďarská vlastenecká roková opera o Kráľovi Štefanovi jedným z najväčších hitov, s ktorým žnú maďarskí umelci úspech na turné aj u nás. Tu u nás však skoro s pocitom viny a o oktávu tichšie spievame naše piesne, ktoré by sa nám mali hrdo rinúť z hrdla. Spievame ich takmer s pocitmi akéhosi novodobého disidentstva, akoby mať zmysel pre všetko, čo je slovenské, vlastenecké, zavíňalo akýmsi staromilstvom v ére europanstva. Tíško a úslužne sa chúlime, ak nás menšiny chcú nakriatnuť zo siahania na ich práva, či nedajbože ak sa ich spýtame, či to s tou autonómiou náhodou nemyslia vážne, najmä, ak na Veľkú noc má začať vysielať celkom náhodou rovnomenný vysielač TV Autonómia... Nechávame si odpútavať pozornosť od vážnosti témy šarmantným smiechom, ktorého úlohou je zakryť podstatu problému. (Jazykovedec by povedal, že ide o paralingvistický prejav.) Veď azda by sa nenašiel niekto, kto by chcel zakázať v tejto krajine smiať sa ? Zdvorilo vyčkáme, a možno sa aj pousmejeme, veď tak sa patrí... pohúžveme klobúk v ruke, nie, naozaj neskrývame v rukáve akúsi „maďarskú kartu“, prisámbohu ! Nepýtame sa, či nehrajú náhodou za Dunajom akousi „karpatskou kartou“, ak vravia o „zbúraní prekážok pred znovuzjednotením maďarského národa ponad hranice, o maďarskom hospodárstve nie maďarského národa, ale celej Karpatskej kotliny ..!“ A pri všetkom rátaní - veď je tých našich milovaných južných susedov iba desať miliónov, kdeže ich zozbieral pätnásť ich plamenný politik ? Azda počíta aj tu doma našich priateľov, susedov, blížnych ? Kým však naši južní susedia precválajú Erzsébet híd, Szécsényi híd, teda mosty, pomenované po svojich veľkých, my si akýmsi nepriznaným vymývaním mozgu nechávame z neho vygumovať, že máme byť hrdí na svojich veľkých Slovákov. - Tak, ako národy okolo nás - či my nie sme národ ? Ostatná šanca pomenovať most v hlavnom meste SR Bratislava po významnom Slovákovi ostala premrhanou šancou – dovtedy sme sa hrali na ankety, petície, až sa ukázalo, že sú ničím voči tzv. politickej vôli. Tá dala posledne šancu pomenovať výnimočný most po výnimočnom človeku, ibaže nie Slovákovi, hoci Slovanovi, Jánovi Pavlovi II. Ak to nemal byť tento ctihodný Poliak, nuž teda nik ! Žiaden Slovák nebol hoden, aby nový most niesol jeho meno. Nanajvýš si to zaslúži ešte tak Talian, La Franconi. Ak sa chceme prejsť po moste, ktorý nesie meno M. R. Štefánika, musíme do Prahy. Aj petície za Murgaša vyšli na posmech. Zbytočné boli petície v jeho rodnej dedine, i na Devíne. Sme asi jediní v Európe, ktorí majú mosty tak indiferentne, chladne pomenované -Nový, Starý...akoby sme nemali svoje dejiny a svojich veľkých. V Apolo poisťovni, v Apolo spol. s. r. o., či v bizniscentre, sú však asi spokojní...možno k nim vedie rovnomenný most. Pomenovaný zdanlivo po rafinérii Apolo, ktorá bola zbombardovaná. Hrdosť na slávne Slovenské národné povstanie nahradila v názve mosta nášho hlavného mesta pripomenutie si zlyhania našej protivzdušnej obrany. Sme asi jediní v Európe, ktorých pri pomenování mostov neviedla úcta k veľkým svojho rodu, k slávnym súčastiam našej histórie. Stali sme sa výnimočnými v malosti citu k nášmu národu. Do Karpatskej kotliny zapadneme takto asi nenápadnejšie a tichšie.
Istý môj študent pri úvahách na tému vlastenectvo na poukazoval s troškou smútku na to, že taký Američan v deň štátneho sviatku vyvesí štátnu vlajku... A pýtal sa: „Skúsili ste už vyvesiť slovenskú vlajku z okna v deň štátneho sviatku ? Priznám sa, ja ešte nie. A máte ju doma ? Odpoveď je, myslím si, dopredu známa....“ Možno je v tom i naša povaha je tak trochu holubičia, „ skôr zádumčivá, nie ľstivá, ale i bujaro veselá a tým sebe nepodobná“ , ako ju popisuje Matej Bel v Dokumentoch slovenskej národnej identity a štátnosti. A v čom vidí predsa len žriedlo optimizmu v pohľade na Slovákov táto Veľká ozdoba Uhorska, ako rodáka z Očovej nazývali? „Keďže trávia tvrdšie roky mladosti a venujú sa štúdiu užitočných vied, vedia potom znášať námahu a stávajú sa činorodými. Preto ak sa dostanú k odboru vhodnému na vyskúšanie schopností, vyšvihnú sa skôr, ako by sa človek nazdal a tých, ktorí nimi predtým opovrhovali, zanechajú mnoho míľ za sebou.“ |